6. Riadiace povely
Publikované :: 2016-07-08 10:39:52
Slovo pre animátora: Dnes by sme chceli prebrať zaujímavú tému, ktorá sa dotýka signálov, gest i riadiacich povelov počas svätej omše. Ale nielen počas nej, používame ich aj v príprave na omšu. Po náročných témach o misáli to bude odľahčujúce ale s misálom aj stále súvisiace. Riadiace signály počas liturgie istotne používate aj vy. Sú „dorozumievacími“ prostriedkami medzi členmi liturgickej služby. A poznáte to, niekedy sú zdrojom veľkého rozruchu. Buď sú smiešne, inokedy hlučné, vyrušujúce alebo nedostačujúce... Ale dajú sa previesť aj inteligentne. A o to nám dnes pôjde. Predstavíme si preto, načo sú dobré, aké gestá sú vhodné, aké a ako vydávame povely počas liturgie. Už dopredu prezrádzam, že sa pri tom nezaobídeme bez latinských názvov. Latinčina je pre liturgiu „rodná“ reč. Potrebujeme sa zjednotiť s liturgickým svetom. A okrem toho, téma je prípravou pre oboznámenie sa s Direktóriom - riadiacimi smernicami pre liturgiu, kde je plno latinských názvov.
Cieľom je témy dôstojné dorozumievanie sa počas svätej omše.
Metodika: Riadenie akcie.
Materiál: Sväté písmo, papier, perá, misál.
Voľne prerozprávaj, alebo prečítaj: Chlapci, nepochybujem, že si radi pozriete dobrý film. Tu je jedna častá scéna. Predstavte si napätú situáciu v ktorej ide otec oslobodiť svoju zajatú dcérku. Uniesli ju kriminálnici, lebo odhalil ich zločinné plány. Chcú ukoristiť nový vírus, aby ho zneužili proti miliónom ľudí. Budú ich vydierať a tak chcú získať obrovské peniaze. K jeho výrobe potrebujú už len poslednú zložku a tú pozná len otec dievčiny, vynikajúci chemik. Ten sa však odmietol podieľať na diabolskom scenári. Kazisveti mu preto uniesli dcérku. Zanechali mu odkaz, že ak neprezradí konečný vzorec smrtiaceho vírusu, dcérka bude zabitá. Čas veľmi súril. Teraz je otec na záchrannej výprave a má so sebou pár priateľov. Všetci absolvovali kvalitný výcvik a sú na všetko odhodlaní. Po zvládnutí nesmierne ťažkých nástrah púšte sa predierajú divokou džungľou, pretože práve tam majú žoldnieri úkryt. Nebadane sa im podarilo preniknúť až na okraj tábora. Otec, hrdina pozerá cez ďalekohľad ako sú rozmiestnené nepriateľské hliadky. Aha, už ich aj vidí. Dvaja banditi sú na streche, ďalší hliadkujú na balkóne a iní dvaja sú na prístupovej rampe. Výsledok akcie závisí od momentu prekvapenia, takže nikto z osloboditeľov nesmie ani len kýchnuť či vydať iný podozrivý zvuk. Akcia však musí byť koordinovaná, preto otec dáva tiché vizuálne povely. Robí to pomocou gest. Presne ukázal kde sú stráže, rozhodol, kto kde sa má umiestniť a určil im aj čas, kedy začne akcia. Urobil to dokonale. Osloboditelia sú zohratí a chápu veliteľove signály. Ešte chvíľku a... akcia sa spustila. Výsledok sa dostavil, dcérka bola zachránená. A vy si môžete prestať hrýzť nechty. ;-)).
I keď na svätej omši nie sme obkľúčení nepriateľmi, ba práve naopak, gestá, signály i krátke riadiace povely sa tu používajú. A tiež v tichu a diskrétne. Celá naša „akcia“ pri oltári má byť síce dopredu dohodnutá v príprave na svätú omšu, ale stáva sa, stáva... Na niečo sa zabudne a často sa všeličo pritrafí, čo treba bleskovo zvládnuť. Preto tam musí byť niekto kto, má hlavné slovo a situáciu rieši. V tichosti. Je to z tohto dôvodu, aby sme neboli rušiteľmi pokoja a ticha, ktoré má v kostole vládnuť. Nuž ako na to? Tak, že si najprv riadenie preberieme, gestá ozrejmime a potom aj precvičíme.
Riadenie liturgie: Hlavným „veliteľom“ na liturgii je predsedajúci, celebrant. Musia ho počúvať aj koncelebranti, ceremonár, miništranti, kantor i ostatní. Páni všimli ste si? Veta obsahovala pár slov a skoro všetky boli latinského pôvodu. Už sa síce medzi nami udomácnili, ale ešte stále si na nich lámeme jazyk a v ušiach nám znejú kostrbato. Budeme si ich musieť vysvetliť. Stane sa, ale trochu neskôr. Nuž ale poďme ďalej. Predsedajúci je teda vždy vrchný veliteľ. Kňazi majú v seminári dlhodobú prípravu ako to zvládnuť. Ale nie je vhodné, aby sa miešal do každej záležitosti a nevenoval sa hlavnému poslaniu - byť stále s Pánom. Preto ho v menších veciach zastupuje ceremonár (hlavný miništrant). To je tá persona, ktorá často vydáva pokyny. Základné pravidlo znie, že to robí dôstojne, pokojne, s citom pre posvätný charakter liturgie. Poďme si ešte viac všímať hlavného miništranta a jeho „kompániu.“
Signály: Signály sú komunikačné znaky na odovzdanie informácii. Môžu byť svetlom, dymom, predmetmi, gestami... Vo svätej omši sú časté práve tie signálmi. Poslúži nám k tomu najčastejšie ruka a hlava. Grimasy, nohy, uši ani iné časti tela zvyčajne nepoužívame. V posvätnom tichu to pôsobí veľmi smiešne a rozptyľuje to prítomných. My, veriaci musíme signály vedieť správne dekódovať, čiže čítať. A tú môžu nastať veľké problémy. Pretože iný kraj, iný mrav, iné významy... A chaos je na svete. A chaos má priateľku hanbu. Väčšinou kráčajú pokope. Preto si pripomeňme niektoré gestá aj ich význam.
Kývanie prstom k sebe znamená: poď sem. (Keďže tento povel môže vyznieť dosť autoritatívne, sprevádzame ho s miernym úsmevom, prípadne kývame viacerými prstami. Samozrejme, že prsty nerobia pohyb každý individuálne, ale že sú spojené a dlaň je nahor.)
Pomalý pohyb predpaženou rukou nadol (s dlaňou obrátenou tiež nadol) znamená: sadnite si, zastavte sa. Povel sa vydáva napríklad v prípade, keď treba pokľaknúť a všetci sa akosi pozabudli. Tiež je možný prípad, že je procesia a miništranti sa ženú silou mocou vpred. Majú mladé nohy, nič nenesú... Ale zvyšok procesie je zadychčaný, unavený. A babky ledva lapajú po dychu. Aby sa čelo sprievodu zastavilo, pískať, kričať či revať nie je dôstojné. Tak sa buď „dôstojne“ uteká dopredu a ľudia sa zastavia, alebo v príhodnej chvíli sa im dá toto gesto.
Pohyb s rukou nahor, (na ktorej je dlaň obrátená nahor) znamená: vstaňte. Príklad? Jednoduchý: Opäť sa mohli miništranti, ale aj veriaci pozabudnúť a liturgia si už vyžaduje postoj státia. Tak sa im týmto gestom ukáže, čo majú robiť.
Pohyb mierne upaženou rukou dopredu zase znamená: posuňte sa dopredu. Pokyn je častý ak je v kostole vpredu dostatok miesta a všetci sa tlačia pri dverách. Alebo ak treba zrýchliť presun - pri procesiách, v rade k relikvii, atd. Rytmus určuje aj tempo pohybu.
Pohyb skríženými rukami znamená: ruší sa. Stalo sa, že v istom meste istý duchovný zaspieval vo všedný deň Verím... Potom si však spomenul, že liturgia dňa túto modlitbu nevyžadovala. A tak začal kývať kantorovi skríženými rukami, že sa spev anuluje. A aby to zvýraznil, aj zakričal: „Neverím, neverím...“ No v tom si zase uvedomil, že predsa v Pána verí. Takže pridal: „Ale ja v Pána verím, verím“ Veruže sa domotal a všetci prítomní sa schuti zasmiali. I to sa stáva. Samozrejme, že v tom nebol zlý úmysel.
Smerovky palcom doľava a doprava dávať istotne viete. Hlavný miništrant ich využíva napríklad v prípade, ak niekto zavadzia a tlačí sa príliš blízko okolo oltára.
Dohodnuté signály. Niekedy sa pred omšou nedohodne, ktorá Eucharistická modlitba sa použije v omši. V tom prípade miništrant knihy zvykne nebadane ukázať pri misáli dva prsty. Kňaz zvykne prikývnuť, alebo ak si žiada inú Eucharistickú modlitbu, môže tiež nebadane ukázať prsty tri. A my vieme, že nachystáme tretiu Eucharistickú modlitbu. V inom prípade je to inak.
Povely: Ak hlavný miništrant potrebuje niečo riadiť slovom, vyhodnotí situáciu a dotyčného miništranta si buď zavolá k sebe (trebárs pohybom ruky, alebo ho osloví tichým vyslovením mena) a potichu mu vysvetlí o čo ide. Nekričí cez celé presbytérium, nereve, nenadáva, nekýcha, nekašle... A nič sa mu nestane, ak za miništrantom zájde osobne. Ak došlo k neporozumeniu, snaží sa s pokojom prejsť ponad problém, prípadne ho zahladí úsmevom. Upokojí situáciu. Na hlbšie vysvetlenie veci je potrebné nájsť si čas po svätej omši v sakristii. No najlepší stav je, keď sa pri oltári už nič nemusí riadiť a všetko ide ako po masle. Podľa zabehaných pravidiel.
Výkon povelu: Predstavte si, akoby dopadla oslobodzovacia akcia vo vyššie uvedenom príbehu, keby sa zrazu začali osloboditelia medzi sebou hádať: „Choď ty. Mne sa nechce. Ja sa bojím...“ Strašné. Ešte horšie to vyzerá, ak sa miništranti medzi sebou dohadujú, kto čo urobí či neurobí. Ale hrôzostrašne vyzerá, aj situácia, v ktorej sa viacerí zbesilo rozbehnú za splnením akcie. Tieto postoje sú proti duchu liturgie a všemožne sa im snažíme vyhnúť.
Aktivita na stretnutie: Slovným pokynom je potrebné rozumieť. Patrí to k základom komunikácie ako aj k základnej výbave miništranta. Keďže časti svätej omše i liturgický priestor i predmety majú aj latinské či dokonca grécke názvy, pokyny sa preto často vydávajú v kombinácii s týmito termínmi. Musíme ich preto chápať aj v tejto podobe a to rýchlo. Pred oltárom totižto nie je čas na ďalekosiahle vysvetľovanie vecí. A v príprave zase často počuť: „Choď to zaniesť na abak!“ „Na čo?“ „Na abak!“ „Kde?“ „Na abak!“ „A čo je to?“ Po takej komunikácii si ten dotyčný radšej odnesie veci sám. Akokoľvek, priblížme si teda pôvodnú liturgickú reč a v prvej aktivite si vysvetlime niektoré pojmy, ktoré sa veľmi často v liturgii používajú. Keďže ste už niektoré počuli, môžeme si to urobiť ako test. Vašou úlohu bude označiť jednu z možnosti za správnu. Takže:
1. Čo je liturgia?
a) Letargia na prácu.
b) Verejná oslava Pána.
2. Latinské slovo missa znamená:
a) obeta,
b) nádoba.
3. Missale Romanum je:
a) omšová kniha,
b) rímsky mystik.
4. Rubrika je z latinského slova ruber, čo značí červený. Ide o:
a) červený obal misála,
b) pokyny v misáloch, aby sa odlišovali od textov modlitieb.
5. Slovo sakrálny je odvodené z latinského výrazu sacra. Znamená:
a) posvätný
b) priestorový.
6. Príkaz silencium znamená:
a) pomaly,
b) ticho.
7. Sakristia je miesto na prípravu omše a iných veci. Je zo slova sacrum, čo je:
a) posvätný,
b) zásterný.
8. Presbytérium je priestor:
a) kde sa nachádza oltár,
b) kde sa nachádza presbytér.
9. Procesia je z latinského procedere - napredovať a je to:
a) dlhý rad veriacich,
b) liturgický sprievod.
10. Sanktuárium je časť kostola, kde sa:
a) nachádza oltár a často aj bohostánok,
b) kde sa krstí.
11. Missa pontifikalis je omša, kde hlavným celebrantom je:
a) monsignor,
b) biskup.
12. Slovo oltár je z latinského altus a znamená:
a) vysoký, vyvýšený,
b) vznešený, dôstojný.
13. Sedes je:
a) kreslo na sedenie,
b) kreslo pre sadnutie si hlavného celebranta.
14. Abak je malý stolček na ktorý sa dávajú:
a) veci potrebné na omšu ako kalich, obetné dary...
b) kvety, sviece, ampulky a kadidlo.
15. Ambona je miesto (pódium) odkiaľ sa:
a) ohlasujú ohlášky,
b) číta Božie slovo.
Správne odpovede sú: 1b, 2a, 3a, 4b, 5a, 6b, 7a, 8a, 9b, 10a, 11b, 12a, 13b, 14a, 15b.
Ďalšie aktivity na stretnutie: 1. Navrhujem vám precvičiť si signály posielané gestami ruky, ktoré sme si prebrali v teoretickej časti dnešnej témy. Dbajte pri tom na jasnosť signálu, jeho čitateľnosť a nenápadnosť. 2. Precvičte si aj slovný spôsob dorozumievania sa počas svätej omše. Dbajte pri tom, aby bol čo najmenej nápadný. Urobte priamo v liturgickom priestore. 3. Môžete si zaviesť aj nové nebadané gestá, ktoré by vám pomohli riešiť krízové situácie počas svätej omše. 4. Ak chcete na stretnutí rozprúdiť srdečnú atmosféru a vyťažiť niečo aj pre miništrovanie, skúste si zahrať hry na sochy a hru smieško. Prvá hra spočíva v tom, že jeden chlapec je obrátený chrbtom k ostatným a tí záujmu pozíciu sochy. Znázorňujú niektorú postavu z kostola. Až sochy z kamenia, obráti sa a háda, čo ktorá socha znamená. Až uhádne, ide hádať druhý a ďalší a ďalší. Každému sa meria čas. Kto má najmenší, vyhráva. Druhá hra posilňuje odolnosť voči smiechu. Jeden miništrant sa snaží rôznymi grimasami rozosmiať ostatných. Kto vydrží bez smiechu čo najdlhšie, vyhráva.
Predsavzatie: Aspoň raz sa pomodliť za svojich priateľov miništrantov.
Príbeh: Istotne viete, aké dôležité je odovzdávať svojim priateľom správne signály v pravý čas a upozorniť ich tak na blížiace sa nebezpečenstvo. Počas tureckých vojen bol na Slovensku vytvorený dômyselný systém dorozumievania sa medzi jednotlivými mestami, hradmi i dedinami. Naši predkovia použili k tomu kopce, oheň a dym. Ak sa totiž Turci blížili, rýchlo sa na kopci zapálil oheň a vytvoril sa dymový signál. Naši ľudia ho videli už z diaľky a vedeli, že nepriateľ je v pohybe. Boli v strehu, utiekli do hôr, alebo sa pripravili na obranu. Ak nepriateľ postupoval ďalej, zapálil sa oheň na ďalšom kopci a potom na ďalšom a ďalšom. Avšak signály sa dávali aj trúbením na rohoch či zvonením na kostolných zvonoch. Informácia mala a stále má cenu zlata a niekedy i životov.
V auguste roku 1652 Turci vyplienili v okolí rieky Nitra mnoho dedín. Ulúpili až 2000 kusov dobytka, veľké množstvo obilia, kostolných vecí, rôznych cenností a tiež zajali do otroctva asi 300 kresťanov. Keď kresťanské vojska v okolitých pevnostiach zbadali čo sa stalo, rozhodli sa postaviť Turkom na odpor a oslobodiť zajatcov. Gróf Esterházy sa práve vracal z ciest domov. Keď mu zvestovali túto strašnú správu, pýtal sa kedy sa to stalo a v akej sile bolo turecké vojsko. Odpoveď znela, že sa všetko odohralo tesne pred jeho príchodom. Nuž a vedomosti o nepriateľskom vojsku neboli až tak znepokojujúce. Keďže Turci vzali do otroctva aj veľa jeho ľudí, gróf sa rozhodol konať a svojich poddaných oslobodiť. Spolu so synmi, zaťmi, sluhami i ďalšími ozbrojencami ihneď vyrazili a pridali sa ku kresťanskému vojsku. K bitke došlo pri Veľkých Vozokanoch. Avšak stal sa obrovský malér. Turkov bolo veľmi, veľmi veľa. Okolo 4000 chlapov. Kresťania počítali svoje rady na 1500 vojakov a pomohli im aj ľudia z okolitých dedín. Rozpútala sa zúrivá bitka, v ktorej z rodiny Esterházy padli štyria členovia. V bitke boli nakoniec Turci na hlavu porazení, padlo ich tam okolo 800. Na strane kresťanov bolo zabitých asi 50 bojovníkov. Avšak rodina našich hrdinov sa dostala do veľkého smútku. Pochovali ich do spoločnej hrobky univerzitného kostola svätého Jána Krstiteľa v Trnave. Tam sú až dodnes. Nuž aj také sú naše dejiny.
Poučenie z toho je aj pre nás jasné. Informácie majú byť podávané jasne, presne, zreteľne. Lebo niekedy ide o život a niekedy aj o ten večný.
|
