Meditácia obrazu – Martin z Tours
Publikované :: 2016-11-25 14:16:36
Ihneď na prvý pohľad vidíme, že obraz je v mnohom iný, ako ho poznáme z ikonografickej tradície. Martin svoj plášť neroztína šabľou, ale svojím plášťom akoby chcel žobráka objať. Dáva žobrákovi viac, ako len plášť. Dáva mu svoju lásku a nielen almužnu! Obaja, Martin aj žobrák, sú v strede obrazu. Žobrák je pre Martina centrom pozornosti a preto je aj na obraze v centre – viac v popredí. On je stredobodom Božej lásky, ktorá sa stala viditeľnou v Martinovom objatí. Obrazy s touto tematikou vždy upozorňovali na sociálne a politické aspekty, ale zostali v zajatí myslenia doby. Tomu, kto potrebuje, pomôžem, ale dôvod jeho biedy a odstránenie príčin tejto biedy ma až tak nezaujíma.
Martin tu chráni chudáka nielen pred smrťou zamrznutím, ale aj proti jeho osamelosti uprostred nevšímavého sveta. I keď kôň dominuje v ľavej časti obrazu a svojou belobou len podčiarkuje tvrdosť ľadovej zimy, v obraze sa tiahne červeň Martinovho plášťa odhora až dolu, do hĺbky ľudskej biedy, kde svojím plášťom objíma Kristovu ranenú ruku.
Pripomína nám to ešte jednu legendu. Martinovi sa zjavil diabol v podobe Krista, ale Martin sa nedal zviesť, diabla vyhnal, lebo „nemal rany“. Na otázku, že tie vo večnosti nepotrebuje Martin odpovedal: „Kristus, ktorý nemá rany, nie je pre mňa Kristom. Odíď!“ A diabol naozaj zmizol.
Na tomto obraze vidíme ruku, ktorá ukazuje na kus plášťa, ktorý dostal žobrák. Jedná sa o evanjeliové verše Mt 25,40. Kristova ruka ukazuje zároveň aj na mrznúceho chudáka. Tento je nedostatočne oblečený, na jednej ruke má obväzy, je ranený, alebo mu už ruka odmrzla, z handier sa vynára polonahé telo, hlboko ponorené do vlastnej biedy. Záhyby tmavej látky vnímajme nie ako oblečenie ale ako symbol. Vidíme tam však moderné tenisky. Tie preniesli žobráka z historickej perspektívy do našej súčanosti.
Bieda a chudáci sú žiaľ i súčasťou našej modernej doby. Symbolom tejto biedy je nám už známa postava dievčatka z varšavského geta.
Ono nás upozorňuje na nesmiernu biedu detí sveta, ktoré žijú ako utečenci, bezdomovci, žobráci, telesne i duševne vykorisťované a zneužívané deti sveta. Dohnal ich k tomu ľudský egoizmus a tak sa z pazúrov biedy a väzenia nedokážu samé vyslobodiť. Znakkom toho je ostatný drôt.
Na krku koňa vidíme inú známu postavu. Je to dievčatko z rozprávky bratov Grimmovcov Hviezdne toliare, ktorá tiež dobrosrdečne všetko rozdala a došla do hlbokého lesa celkom nahá. Tu na ňu padali hviezdy, ktoré sa zmenili na dukáty a dostala ako dar novú košieľku – nebeskú blaženosť. Aj ona vlastne v lese zamrzla.
Všimnime si ešte jedno. Toto dievčatko ako i Martin sú na obraze hore. To sú tí, ktorí pomáhajú. Medzi nich patrí i kôň, ktorý je sprievodcom Martina, je to podobné ako je dobytča sprievodcom milosrdného Samaritána v Lk 10.
Dolu je trojica trpiacich: dieťa – dievča, žobrák – dospelý muž – a Kristus, ktorý sa s trpiacimi identifikuje a solidarizuje. Hviezdy z rozprávky padajú aj na Martina a okolo jeho hlavy tvoria svietiaci lem, ktorý už naznačuje jeho svätožiaru. Toto je lesk Božej milosti a dobroty, ktorá sa tu stala svetu viditeľnou v osobe mladého rímskeho dôstojníka, vnútorne dokonale pripraveného na prijatie sv. krstu.
V pravej časti obrazu vidíme hradby mesta. Za nimi je život v istote a v teplých domovoch. Vonku však vládne zima a tma. Sneží. Žobráka nič nechráni proti tejto zime. Ale mestská brána je otvorená. Mostom prechádza lampiónový sprievod dnešných detí.
Je to most spájajúci minulosť a prítomnosť, ktorá od čias sv. Martina predstavuje 17 storočí.
Autorka tak vytvorila vzácny obraz, plný hlbokých výpovedí a príbehov. Môžeme povedať, že ak sme dostatočne vnímaví a otvorení pre Božiu lásku, môžeme ho nazvať teologickým dielom, ktoré v nás prebúdza citlivosť pre podstatu Ježišovho učenia: „Milujte sa, ako som vás ja miloval!“ (Jn 15,12)
|
