8. Direktórium
Publikované :: 2016-07-08 09:56:50
Slovo pre animátora: S chlapcami preberieme ďalšiu z tém, ktorá nám pomôže splniť náš celoročný cieľ: aby miništranti vedeli pripraviť veci na svätú omšu. V predchádzajúcich stretnutiach sme si dosť podrobne rozobrali liturgické knihy ako Lekcionár a Misál. Dnes im chceme prezradiť, že existuje jedna pomôcka, ktorá sa volá Direktórium. V nej je napísané všetko, čo treba k zvládnutiu prípravy liturgie svätej omše na ten ktorý konkrétny deň. Je výborné, ak pri výklade budete narábať s touto pomôckou, ktorá sa však obmieňa -aktualizuje každý rok. Aby sme dnešnú látku osadili do pútavej podoby, pomôžeme si príbehmi.
Cieľom je predstaviť liturgickú pomôcku zvanú Direktórium.
Metodika: Liturgický navigačný systém - LNS.
Materiál: Perá, papiere, Direktórium (ak máte, tak aj viacej...)
Voľne prerozprávaj, alebo prečítaj: Pri dobýjaní Severného a Južného pólu zažili ľudia nesmierne veľa nebezpečenstiev a dobrodružstiev. Často krát im pri tom išlo o krk. Nebezpečenstvo číhalo z každej strany. Cesta k pólom bola vzdialená až niekoľko tisíc kilometrov od posledne obývaných miest. Obidva póly sú obklopené obrovskými ľudoprázdnymi snehovými pláňami na ktorých sa nachádzali nebezpečné zvieratá, veľké ľadové kryhy, zamaskované priepasti v ľade... A k tomu pripočítajme neustály mráz, sneh, zimu, vietor... Ozaj ako na konci sveta. Tieto podmienky si vyžadovali nesmierne skúsených, chrabrých a od prírody zocelených chlapov. Tu sa ukázala cena priateľstva i kto je kto. Chlapi si museli dôverovať na sto percent. Bez vzájomnej podpory a obety by nedošli ani po prvý strmší kopček. Na Severný pól sa dostal ako prvý americký výskumník Robert Peary (1856-1920) so svojim tímom v roku 1909. Na južný pól zaútočil nórsky polárny bádateľ Roald Amundsen (1872-1928) so svojou partiou a dosiahol ho v roku 1911.
Keď už boli tieto méty dosiahnuté, ľudia chceli vidieť polárne miesta aj zo vzduchu. Nastal čas vzdušných balónov a prvých lietadiel. Aj toto rôzni nadšenci postupne absolvovali. Nuž a keďže Severný pól je na „ľade“, tak teda sa dá k nemu aj doplávať. Nie po povrchu, ale popod ľadovce. Vedeli to aj dve najväčšie mocnosti sveta: USA a ZSSR. Preto sa medzi nimi začal súboj, kto to zvládne prvý. Obidve super mocnosti mali skvelé ponorky, ktoré však bolo potrebné na takúto výpravu náležite pripraviť. Američania pod vedením veliteľa Wiliama Andersona (1921-2007) vyslali do oblasti ponorku Nautilus so 115 mužmi. Ponorka plávala pod arktickým ľadovcom, hrubým až 15 metrov, v hĺbke asi len 150 metrov. Na Nautila a jeho posádku čakali nepredvídané situácie. Nad nimi to občas zarachotilo. To sa obrovský ľadovec uvoľnil a tesne okolo nich klesal ku dnu. Inokedy ľadový pancier hrozivo vytŕčal svoje podmorské ľadové útesy. Všetci technici boli v strehu. Každý na svojom mieste sledoval parametre ponorky. Námorníci sa obávali najmä toho, či plášť a tesnenie ponorky vydrží tento obrovský tlak. Manuál im hovoril, ako majú postupovať, kedy čo zapnúť, kedy hrozí kríza, aký tlak nesmie nastať, aká teplota ložísk je kritická, ktorý opravný prvok použiť...
Po niekoľko dňovom fyzickom i psychickom vypätí sa blížili k cieľu. Veliteľ sledoval kompas, iní vzrušene prepočítavali zemepisnú dĺžku a šírku: „Kedy nastane bod nula? Už? Už? Ešte nie.“ Lodná skrutka sa pomaly krútila a zdalo sa, že sem tam akoby sa ponorka dotkla niečoho pevného... Keď sa ozval škripot, obsluhe naskakovala až husia koža. „Nebude presne na severnom pole nejaká prekážka, ktorá bude neprekonateľná a oni zostanú pre ním?“ aj takéto myšlienky im behali hlavami. Napätie by sa dalo krájať a niektorí sa aj modlili. A zrazu sa v ponorkovom rozhlase rozniesol kapitánov hlas. „Páni, sme presne na Severnom póle.“ Všetci od radosti vzrušene zatlieskali. Boli hrdí, že sa im to podarilo. Stalo sa to 3. augusta 1958. No pred nimi bola ešte nebezpečná cesta späť. Ale aj to zvládli. A tak sa zapísali do histórie ako prví, ktorí dosiahli Severný pól s ponorkou.
Priatelia, dnes sa do neznámych miest cestuje s navigačným systémom GPS. Ale tetka zo systému istotne nemá vyznačenú cestu na Severný pól. Veď čo by nám aj povedala? Okolo veľryby otočte doľava? Po troch dňoch obíďte ľadovec a zabočte nadol? Avšak orientácia je pre nás všetkých bytostne dôležitá. Pri cestovaní, ale aj v iných situáciách.
Aktivita na stretnutie: Cirkev vie, že určitá navigácia je potrebná aj v liturgii. Preto pripravila rôzne liturgické smernice. Priamo v misáli sú to červené rubriky. Ale existuje aj kniha, ktorá sleduje každý deň Liturgického roku. Volá sa Direktórium. Doňho sa má pozrieť ten, kto chystá svätú omšu, aby nebol v blude. Čo sa v Direktóriu dočítate? Po všeobecných predstaveniach rôznych záležitostí, nás kniha informuje o pohyblivých i prikázaných sviatkoch na Slovensku, o spôsobe slávenia sviatkov, o účasti na Eucharistii, o poklone Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej... Sú tu informácie aj o iných dôležitých smerniciach, ktoré zostavovatelia cítili potrebu zvýrazniť. Nás však bude zaujímať Liturgický kalendár, ktorý ide deň po dni a rozvíja ako nastaviť knihy na svätú omšu. Zoberme si konkrétny prípad a urobme potrebnú navigáciu. V zátvorke sú myšlienkové pochody, ktoré by ťa mohli pri tom sprevádzať.
Takže máme 1. január a ty máš pripraviť misál aj Lekcionár na slúženie svätej omše. Nalistuješ si tento dátum v Direktóriu a máš tam: Aký deň je to: pondelok, či sobota... (Jasnačka, že to závisí podľa roku.)
Hrubým písmom je hneď zvýraznené: Slávnosť Panny Márie Bohorodičky. (Fíha, to je ozaj veľký sviatok.) A veru, je na to upozornené slovom Slávnosť.
Hneď napravo sa nachádza ďalší výraz: biela. (Slovo dekódujem ako: Liturgická farba je biela. Biele bude teda kňazove rúcho, štóla, biely bude korporál, kalichové vélum...)
Direktórium pridáva ďalšiu informáciu, že omša je zo slávnosti. (Texty tejto slávnosti: Modlitbu dňa, modlitbu nad obetnými darmi... musíš v misáli bezpodmienečne nájsť!)
Direktórium nám pripomína aj to, že sa bude modliť Glória i Krédo. Je to zaznamenané heslovite: Glória, Krédo. (Skontroluješ, kde je to v misáli. Prípadne tam môžeš dať záložku.)
Potom je v texte pf. Ide o skratku slová prefácia. A my vieme, že ide o Eucharistickú modlitbu. (Tú nájdeš v misáli medzi prefáciami. Ale tam ich je viacej... Akú máš pripraviť?) A aj toto Direktórium prezrádza: pf. o Panne Márii. (Takže raz-dva.... Listuješ opäť v misáli a... a už je to. Máš stužky, poznač si to!) Misál je pripravený, už ho môžeš odniesť.
No treba ešte nastaviť Lekcionár. Je to v Direktóriu? Je. Opäť cez skratky:
Č 1: Nm 6 22-27. Znamená to: Čítanie prvé je z knihy Numeri, 6 kapitola, 22. až 27. verš.
Ž: 67, 2-3, 5. 6-8. Ž – znamená žalm. Potom je tam uvedené jeho číslo (67) i zoznam veršov.
Č 2: Gal 4, 4-6. Údaj označuje druhé čítanie. Pamätaj, že na slávnosti je aj druhé čítanie.
Ev: Lk 2, 16-21. Ide o evanjelium podľa Lukáša a o jeho bližšiu špecifikáciu.
L I/A, 93, mi ešte našepkáva, že je to v Lekcionári číslo 1, na strane 93. (Takže? Lekcionár
teda otvoríš na patričnom mieste.) Čo dodať? Už len si to všetko znova a znova preskúšať...
Ďalšie aktivity na stretnutie: 1. Precvičte si nastavenia liturgických kníh podľa Direktória aj na iné dni. Dajte príležitosť každému členovi skupinky. 2. Keďže liturgické slávenia majú rôznu „váhu“, významnosť, je dobré vedieť toto poradie. Patrí to k základným vedomostiam o slávení liturgie. Z nasledujúcich náhodne ponúknutých slávení urobte poradie podľa významnosti (dôležitosti): féria, spomienka, ľubovoľná spomienka, sviatok, prikázaný sviatok, slávnosť. Správne odpovede sú: prikázaný sviatok (býva aj slávnosťou), slávnosť (tá však nemusí byť vždy prikázaným sviatkom), sviatok, spomienka, ľubovoľná spomienka, féria. 3. Pri príslušnom dni Liturgického roku sú v Direktóriu uvedené aj iné dôležité údaje. Nezabudnite si ich pri príprave na svätú omšu všimnúť. Na stretnutí si ich môžete prečítať. 4. V Direktóriu sú aj informácie o modlitbe, ktorú sa modlia predovšetkým kňazi. (Ale môžu sa ju modliť aj ostatní veriaci. Pre kňazov je však záväzná.) Volá sa Liturgia hodín alebo aj ľudovo breviár. Čo tak sa skúsiť pomodliť túto modlitbu na stretnutí?
Predsavzatie: Precvičiť si prácu s Direktóriom.
Príbeh: Istotne viete, že Alpy sú najvyšším pohorím v Európe. Vznikli pred niekoľko miliónmi rokov po zrážke veľkých pevninových platní Európy a Afriky. Ich dĺžka je viac ako 1200 kilometrov, najväčšia šírka je cez 300 kilometrov a oddeľujú juh a sever Európy. Ktosi spočítal, že viac ako 80 štítov tohto pohoria presahuje 4 000 metrov. Najvyšší z nich je Mont Blanc (Biely štít) a má 4 808m. Ale najmajestátnejší je Matternhorn. Názov pochádza z nemeckého „mat“ – údolie, lúka a „horn“ – roh. Č o by sme s trochou fantázie mohli preložiť ako Roh na lúke? Môže byť.
Štít meria 4 478 metrov a má nezvyčajne strmé steny. Na ľudí pôsobí ako lesklý, obrovský strmý ihlan. Píše sa rok 1865 a je posledným alpským štítom, ktorý vzdoruje horolezcom. Ba mnohí tvrdia, že je pre ľudí nezdolateľný. Zdá sa, že nie je možné, aby sa na ňom človek udržal a nespadol. Už bolo veľmi veľa pokusov zdolať ho, ale všetky boli neúspešné a mnohé dopadli tragicky. Avšak stále sa noví a noví dobrodruhovia zastrájajú, že štít konečne pokoria. Takže je vecou prestíže, kto to dokáže ako prvý.
Angličan Edward Whymper sa rozhodol, že zorganizuje rozhodujúcu výpravu a štítu nedá šancu. Tento 25 ročný mladík patrí medzi najlepších horolezcov na svete. V sedem člennom tíme má skúsených horských vodcov: Michela Croza, Petra Taugwaldera so synom Petrom, šľachtica Francisa Douglasa, pastora Charlesa Hudsona ale aj neznámeho devätnásť ročného mladíka Hadowa. Je nádherné júnové ráno roku 1865 a tím je na nohách. Po dobrých raňajkách skupina horolezcov vyrazila sviežim krokom v ústrety štítu. Cestou sa povzbudzujú: „Dnes to vyjde... Dnes, alebo nikdy.“ Nesú si so sebou lana, skoby, horolezecké čakany i inú potrebnú výstroj. Šťastie im praje a hoci sú vyčerpaní, nepokorený ostrý štít zdolávajú. Od radosti výskajú: „Dokázali sme to! Sme prví.“ Ešte sa pokochajú v nádhernom výhľade na pohorie, ktoré sa tiahne do diaľok a vedúci zavelí na zostup: „Chlapi, treba nám ísť domov.“
Kráčajú veselo a tešia sa ako budú oslavovať veľké víťazstvo. Zrazu sa ale čosi mimoriadne deje. Unavený devätnásť ročný mladík Hadow sa pošmykol a prepadol sa cez okraj priepasti. Všetci zmeraveli, ktosi od hrôzy skríkol: „Chyťte ho. Rýchlo!“ Nasledujúce udalosti však trvajú len stotiny sekundy. Keďže mladík je naviazaný na to isté lano s ďalšími členmi výpravy, strháva so sebou aj iných. Nastal strašný moment, kedy všetci zúfalo bojujú o svoje životy. Poslední dvaja, Edward Whymper a Peter Taugwalder ešte stihnú zaseknúť svoje horolezecké krompáče do ľadu a snažia sa udržať ostatných nad priepasťou. Lano sa napne a vtom počuť zlovestný tresk. Nevydržalo. Lano prasklo a tí, čo sú pod bodom prasknutia padajú do 1400 metrovej hĺbky. Štyria priatelia zo skupiny boli po dopade ihneď mŕtvi. Z výpravy sa teda vracia iba Angličan a otec so synom. Namiesto osláv nastal obrovský smútok. Táto strašná tragédia hlboko zasiahla celú Európu tých čias. Hľadala sa hlavná príčina nešťastia. Mnohí sa zhodli, že nebolo dodržaných viacero dôležitých vecí. Aj mladík Hadow mal nevhodnú obuv. Aj lano bolo v neporiadku. Aj pozornosť pri zostupe bola minimálna... Nikto nechcel zle a predsa sa dostavilo. Poučme sa aj my z tohto nešťastia.
Bez dlhých rečí: Chlapci, ak sa niečo zanedbá v príprave, následky môžu byť skutočne katastrofálne. Platí to v mnohých životných situáciách. A platí to aj o liturgii. Nepodceňujme prípravu.
|
